Noha nad priepasťou
31.12.2007 17:43 Původní zpráva
Ôsmy deň v Himalájach na mojom treku okolo Annapurny som sa vydala spolu s nosičom na cestu na najvyššie položené jazero na svete. Je to odbočka z hlavného treku a v sprievodcovi píšu, že je to nebezpečná strmá trasa a v base campe sa vôbec nevyspíte pre štrašidelný hukot padajúcich lavín. Ďalej píšu, že je to jedno z najkrajších miest v Himalájach, výhľad od jazera je magický, pretože je odtiaľ vydieť Veľkú bariéru, ako to nazval Herzog pri prvej expedícii na toto miesto. A tak sme začali stúpať po trávnatých pláňach, na ktorých sa pásli jaky. Tie mi pripomenuli, že mám v ruksaku jačí syr a kúsok chleba a tak sme si dali piknik, pokecali s pastiermi a vyrazili ďalej.
A tam to prišlo. Predstavte si takmer kolmú stenu pozostávajúcu zo štrku a kameňov. V nej sa tiahol sotva viditeľný chodníček. Pred vstupom bola ceduľa, že sa jedná o dolnú cestu, ktorá je nebezpečná. A bola tam aj šípka na hornú cestu, ktorá je zasa namáhavejšia a dlhšia a chladnejšia, lebo na hrebeni fúkajú vetry.
Môj nosič Kumar automaticky zamieril na tú spodnú a na mojú plachú otázku, či si je ozaj istý čo robí, odpovedal že jasné, že to rýchlo prebehneme a bude. Prečo rýchlo? Lebo cestička viedla uprostred tej steny a zhora sa sypali kamene. Mala som na mále. Jednak sme prekročili ďalšiu čiaru – 4000 metrov, takže sa mi točila hlava aj bez toho, a nevedela som kam sa mám pozerať, aby sa mi neroztočila tak, že spadnem dolu.
Chodníček uprostred tej steny mal rozmer akurát tak na jedno chodidlo, takže bolo nutné dávať nohu pred nohu, ako budúca modelka čo sa učí chodiť po čiare. Takže jedna noha sa vám vždy húpe nad priepasťou. Bolo to jak zlý sen, ale tá krása naokolo ma prinútila zamyslieť sa nad zmyslom života a tým pádom aj smrti, a hneď to bolo jednoduchšie. Čo má byť, bude, a basta. Len sa dievča za žiadnu cenu nekukaj dolu, lebo drbneš jak kabela. Celá tá priepasť mala až dolu po rieku asi 500 metrov. V živote som nič také nevidela a ani vo sne by ma nenapadlo, že sa tam raz potrepem sama. Miestami to už hraničilo z horolezectvom, ak nie rovno so sebevraždou. Ale bolo to krásne.
Zem bola súchá, my sme kráčali uprostred sivého štrku a celá okolná krajina, vynímajúc ľadovce nad nami, splývala do jednej farby a hmoty, ktorá ma pohlcovala a točila sa mi z nej hlava. Ešte aj tie jaky boli takej sivohnedej farby, ako všetko naokolo. Pásli sa pred base-om a báli sa ma. Chcela som jedného pohladkať, ale vždy keď som sa priblížila, zľakol sa a uskočil. Keď sa konečne odhodľal a priblížil sa, zľakla som sa ja a zavrela sa do kadibúdky.
Mimochodom, drevená kadibúda na turecký spôsob je dosť úlet.
Na izbe samozrejme mrzlo a nebola tam žiadna piecka. Kumar mi zohnal dve špinavé periny a jednu deku, ktorú som pred tým videla prehodenú cez vstupný múrik. Visela tam totálne zaprášená a okolo nej sa obtierali jaky. Mimochodom, niekde po ceste som stratila rukavice a zajtra ideme na Tilicho Lake, najvššie položené jazero na svete (4919 m. n. m.).
Foto: Dorota Nvotová
Diskuse
Diskuze u článků starších půl roku z důvodu neaktuálnosti již nezobrazujeme. Vaše redakce.