Najlepšie vec na cestovaní je kontakt s miestnymi. Nie len ten obyčajný kontakt, kedy vás oni obsluhujú a občumujú a vy nadšene fotíte a strácate drahocenný čas. Myslím naozajstný kontakt, keď sa ľudia z rôznych kontinentov naozaj stretnú, príjmu jeden druhého a zmejú sa na tom, že si nerozumejú ani slovo a pritom sú si tak blízky.
Poprvý krát za mnou na cesty, aj keď len nakrátko, priletela moja mladšia sestra. Asi by som ju do Nepálu nedostala, keby sa nejednalo o natáčanie dokumentu, a tak sa dovalila s kamerou, statívom a mikrofónom a pracovným výrazom, ktorý však našťastie zakrátko zmäkol a ponechal priestor emóciám.
Na streche autobusu sme sa presunuli do malej dedinky v džungli blízko Pokhary. A v tej dedinke sme žili desať dní. S našim sprievodcom v jeho rodičovskom dome, spolu so ženami jeho bratov a ich deťmi. Jedli sme miestne jedlo (jednotné číslo je zámer,oni skutočne jedia stále to isté jedlo furt dokola, a to dahlbat, ryžu s rôznymi šťavičkami), pomáhali pracovať okolo domu, starali sa o decká, umývali sa v rieke... bolo ťažké odtrhnúť Terezku od kamery. Nikto nám nerozumel ani slovo, okrem nášho sprievodcu, čo ma primälo znovu sa zdokonalovať v nepálčine.
V našej dedinke neboli nikdy žiadny turisti, čo bolo podnetom pre každodenné návštevy všekých susedov, na chrbte s poriadnym nákladom trávy z džungle, ktorou kŕmia svojich buffalov, len tak idúc okolo sa pozastavili, usrkli si z mliečneho čaju a zvedavo si obzerali dve biele opičky s kamerami. V noci sa k nám dovalili s bubnami v hojnom počte a spievali a tancovali a my sme ich hostili vínom rakši. Z džungle sa ozývali divoké zvuky, tie z nášho dvora však boli ešte divšie. Keď sa opije 40 Nepálcov, vizuálna aj zvuková stránka je skutočne zaujímavá.
Po pár dňoch nás skutočne prijali. Fulmaya (moje nepálske meno) som počula spoza každého kríku. Takmer všetci v dedinke sú závislí na svojej pôde a zvieratkách. Pestujú ryžu, zemiaky, chovajú kravy buffalov a po večeroch popíjajú a v vytvárajú rôzne spolky. Teraz už viem, že ďalší z domovov, ktoré na svete mám, je v Nepále. Predstavte si, dostala som od nich pôdu. Normálne mi dali kus zeme. Pekný kus zeme, na kopci s výhľadom, pár krokov od ťažkopriechodnej džungle plnej tigrov a len hodinu stuúpania od jedného s najlepších výhľadov na biele vrcholky oblasti Annapurny. Chcú mi tam postaviť dom.
Najprv som to brala ľahkovážne, čoraz viac však dumám nad touto možnosťou. Doma nemám nič- byt, auto, záväzky... a tu mi krásny ľudia ponúkajú možnosť k ním patriť. Dom by ma stál sumu ktorú zaplatím za dvojmesačný nájom v Bratislave. Vlastne myslím, že som sa práve rozhodla.
Foto: Dorota Nvotová
