Šťastie má <span>veľa tvárí</span>

Relax
9. 1. 2008 13:36
Dhaulágiri
Dhaulágiri

DhaulágiriKeď sme vyšplhali do výšky päť tisíc metrov, štrk a hlina sa zmenili na sneh a ľad. A začali šialené výhľady. Rozsiahly ľadovcový systém Velkej bariéry ponúkal dramatický výhľad. Nasadila som si mačky a po hodine chôdze popri ľadovcoch sme sa doteperili k najvyššie položenému jazeru na svete. Palmy môžu ísť do riti.  

Vytiahli sme varič a zatiaľ čo som fotila panoramatické fotky, moj sherpa navaril sáčkové slíže. Vrešťala som bolesťou - fotila som bez rukavíc a od zimi a vetra mi namodrali ruky. Potom sme si navarili čaj a tešili sa jak malé deti. Bolo to čarovné. V celej tej nádhere sme boli sami dvaja, držali sme v omrznutých rukách teplý čaj a v ústach nám primrzali cigarety. Slnko tak pekelne pálilo na sneh, že v tej výške sa nedalo existvať bez kvalitných okuliarov ani sekundu. Jazero bolo prenikavo tmavomodré a plávali v ňom ľadové kryhy. Tam, kde nebolo zamrznuté, sa odrážali okolité vrcholky.  

Dívajúc sa na tú čistú nádheru, zrazu som si vedomila, ako veľmi sme my, ľudia, posadnutí krásou. Sme ochotní makať ja kone a zarábať veľké sumy, aby sme si mohli dopriať krásne šaty a obklopiť sa krásnym majetkom, cestujeme a riskujeme životy v horách, aby sme videlu panenskú krásu, podstupujeme plastické operácie a používame make up, aby sme boli krásny...prečo to vlastne všetko? Kto nám to tam namontoval? Prečo pozerajúc na ľadovce v mojej tesnej blízkosti, cítim také šťastie, že sa vzdávam akéhokoľvek pohodlia, len za cenu byť súčasťou tej dokonalej krásy?  

Eufória spôsobená okolitým prostredím ma istým spôsobom zasvätila. Akoby so dostala nejakú tajnú horskú pozvánku. Za to, že som prekonala lenivosť a strach a išla do neznáma, ma to neznámo odmenilo a stojac tam, zapichnutá mačkami do ľadu, bez akýchkoľvek väčších trekerských skúseností z minulosti, s namodralými rukami a slzami v očiach, ktoré nezapríčinil len vietor,uvedomila som si, že už niet cesty späť. Krása, ktorá ma sem volá, je neporovnateľná s inými  

nutné vybavenieViem, že každou zimnou cestou sa vzďaľujem od svojho predošlého života, toto je však veľký skok. A aj keby bol skokom do priepasti, viem, že priepasti tam „doma" bývajú omnoho horšie a číhajú na každom kroku. Som rada, že som sa do Himalájí vybrala sama. V snežnom tichu sa totiž dajú počuť rôzne hlasy a najsilnejšie asi ten vnútorný.

Ku koncu som si už necítila nohy, premohol ma kašel a keď už som myslela, že umrem a chcela odpadnúť, nejako som sa premohla a nastal taký ten vzácny stav beztiaže, ktorý príde keď sa vám podarí prekonať brutálnu únavu. Mala som pocit, že to ani nejdem ja s mojimi nohami, že to za mňa robí niekto iný a cítila som sa ako opitá. Usmievala som sa od ucha k uchu a spievala si nejaký miestny odrhovák. Vrcholky osemtisícoviek už boli oranžové jak pomaranče a cieľová dedina čakala v prítmí.

Dala som si odporné slíže a mätový čaj. Pomasírovala som si s kostihojom nohy a sama seba pochválila za prejdených 30 kilometrov vo vysokej nadmorskej výške. Šťastie má veľa tvárí.

Foto: Dorota Nvotová

Naše nejnovější vydání

TÝDENInstinktSedmičkaINTERVIEWTV BARRANDOVPŘEDPLATNÉ