Mala som týfus v Himaláji

Je to neuveriteľné, čo všetko sa človeku môže stať v priebehu jedného týždňa. Naposledy som vám písala z 2700 metrov z Himalájí. Už v ten deň mi bolo všelijako.

Našla som niekde v tej dedine človeka čo sa pyšne a falošne nazýval doktorom a zle ma diagnostikoval. Čakala som umierajúc v horúčkach dva dni, či sa mi stav nezlepší, počas tých dvoch dní sa podľa mojich očakávaní a tušákov môj priateľ stal mojim expriateľom a ja na pokraji síl aj fyzických aj duševných som stála pred ťažkou voľbou. Vzopreť všetky svoje sily, aj tie ktoré nemám, a pokúsiť sa dostať do civilizácie, alebo sa na ten zbabraný život slabošsky vysrať.

Na druhý deň som sa nakopla, prenajali sme si s mojim sherpom a expriateľom kone a dva dni sme sa v monzúnovom daždi trepali po strmých cestičkách z hôr dolu. Od slabosti som padala z koňa, zdalo sa že cesta nemá konca. Išli sme 12 hodín denne, až sme sa nakoniec dostali k ceste a následne do mesta kde som sa dopotácala do údajne súkromnej nemocnice, kde ma pekne skásli a vyzeralo to tam desivo. Povedali mi, že mám týfus v pokročilom štádiu, ktorý mi už napadol pľúca aj žlčník. Napichli mi na dvadsať pokusov do rúk ihly a ja som zrazu dostala pocit, že sa mám smiať a tak som sa smiala a smiala až som skoro prestala dýchať. Ležím so smrteľnou chorobou v špinavej nemocnici a ani doktori nevedia, ako to so mnou dopadne.

Môj expriateľ so sherpom spia v mojej izbe na zemi v spacákoch a mne sa premieta v hlave celý život. Slzy smiechu sa razom zmenia na slzy panického strachu o život. V zápätí, po osudovom telefonáte jednej spriaznenej duše, človeka ktorý si kvôli mojej chorobe kúpil letenku a doletel za mnou z indie, mi to trkne. Môj život môže byť zachránený, a to ničím iným ako ozajstnou nesebeckou láskou, vyžaduje to však stopercentne čestný prístup. Ako som sa tak pozerala na hviezdy vykukujúce spoza špinavých nemocničných okien, bolo mi to zrazu jasné. A tak už týždeň od vďaky nefajčím a dávam si pozor na každú myšlienku, ktorá si neváži lásku a život. Mám síce pred sebou operáciu, ale život som si už vybojovala.

Teraz som šťastná že sa stalo všetko, čo sa stalo. A napriek tomu že zajtra odlietam domov, už sa neviem dočkať októbra, kedy prídem znova do Nepálu. Mám rada životné skúšky. Zvlášť, keď sa mi podarí obstáť.

Foto. Profimedia