Všetkým doma už lezem na nervy s rečičkami o Nepále, ale pritom som sama v tom zhone takmer zabudla, prečo ho mám vlastne rada. Pretože:
• Keď sedím v taxíku cestou z letiska, ovalí ma zmes pocitov, ktoré neviem ovládať. Málokedy sa človek smeje aj plače súčastne a toto je presne ten prípad, kedy sa mi to stáva. A v Nepále sa taxikári nikdy nečudujú. "Ma dherei kushi chhu!!!!!!!!!!" Mrmlem hlasom roztraseným od dojatia a radosti. Znamená to "Som hrozne šťastná". Taxikár sa usmeje a ja ho zo srandy navigujem do Thamelu. Spýtam sa, čo je nové a on, že nič, len začína pomaly pršať.
• Na ulici sa dejú normálne veci zo života. U nás chodia na ulici ľudia prispôsobení tak, aby sa nikto neotáčal. Žena stojí na ceste pred svojim domčekom a oblieva holého desaťročného chlapca kýblom vody. Chlapec sa smeje a kričí "Chiso paani!!" (studená voda). Pomedzi autá chodia kravy, ktoré žerú smeti a udržiavajú mesto v čistote. Ľudia nerozprávajú, ale kričia, a to hlavne ženy.
• Pretože jedna z poličiek v mojom obľúbenom sendvič shope je rozkošne nakrivo. Fľaše vody na nej poukladané sa skladajú jedna nadruhú ako padajúce domino v štronze. Tá polička je nakrivo od minulého roku.
• Pretože na strechách je život. Každý dom má strechu ako terasu. Ráno sa tam modlia a polievajú kvetiny, potom popíjajú čaj, potom sa tam bláznia decká, potom sa perie, potom suší, potom zasa čaj.
• Pretože vám hocičo bez mihnutia oka dajú na sekeru, aj keď vás nikdy predtým nevideli. Mám odskúšanú aj sumu 300 rupií, čo je celkom pojem.
• Pretože keď vám predavačka vydáva, pozrie sa vám do očí a usmeje sa.
• Pretože tento svet je plní architektonických nerovností, ľudskej normálnosti, do ktorej patrí aj ošklivosť a chyby a bezprostredných reakcií obyvateľstva na čokoľvek. Keď sa niečo zomelie, zhŕknu sa všetci a riešia a kričia a plačú a smejú sa.
A to sme stále len v Káthmandú.
