Všetci nasadli do mikrobusu a ja na strechu aj napriek tomu, že lialo jak z krhly a všetci ma presviedčali, nech to nerobím. Cesta bola divoká. Nespevnená, občas obrastená hustým porastom typickým pre nižšie polohy stredného a východného Nepálu. Ale cesta to bola a ja sa po troch týždňoch konečne viezla na vozidle.
Zapla som goretex, pod kapucňu si nasadila sluchátka a vyštverla sa hore medzi prázdne benzínové bandasky len tak tak prichytené o kovovú konštrukciu. Zakliesnila som si nohy tak, že aj v prípade, že sa neudržím rukami, nohy mi zabránia úplne vypadnúť, ešte raz ma bol sám šofér presvedčiť nech mi nešibe, že budem na tej streche sama, tentoraz aj spodina a nosiči išli vnútri. Ale ja už som mala svoj krásny flek na kraji strechy, smerom k priepastiam, roklinám a rieke Kali gandaki.
Hádzalo to jak sviňa a miestami vyžadovalo nadľudské úsilie udržať sa na streche a každú chvíľu sa vyhýbať konárom v neľudskej polojogínskej polohe držiac sa jak kliešť, ale čo to je oproti škriabaniu sa na jeden z najvyšších horských prechodov na svete. Pustila som si Pink Floyd, para stúpala zo zelených hôr a palmy sa dramaticky nahýňali vo vetre. Pod mojimi hompáľajúcimi sa nohami zúrila tyrkysová rieka a sem tam sa mi o hlavu obtrel mokrý konár, či elektrický kábel. Bandasky mi jedna po druhej padali na chrbát a hlavu a dážď na ne divoko bubnoval.
Bola som sama na streche nepálskeho autobusu. Na chvíľu sa mi podarilo pocítiť šťastie. Kiež by taký kľúč k nemu visel na mojej kľúčenke stále. Zosumarizovala som si trek a ohodnotila ho ako krásny a šťastný (hneď na druhý deň ako som prešla Thorong la, začalo snežiť a prechod sa na túto zimu uzavrel. A pršať začalo až v momente keď som sadla na záver treku do busu...) Veď som si to aj vymodlila. Ani nepamätám, koľko krát a ako dlho pred začatím treku som prosila Boha o zdravie a dobré počasie. A všetko vyšlo.
Prežila som jeden z najsilnejších zážitkov v živote. A dôležité je aj to, že som ho naozaj prežila. Prežila som tu sedemnásť dní, prešla 255 km po vlastných cez najvyššie hory sveta a dokopy nastúpala desať tisíc 462 metrov. Stálo ma to kopec sily a sebazaprenia. V istých momentoch – hlavne na miestach mimo hlavného treku – som trpela zimou a bolesťou, ale sklonila som hlavu a fuňela ďalej, spovedajúc sa a vykupujúc si svoje hriechy, dúfajúc, že si vyšlapem svoju cestu nahor a pozriem sa, alebo nazriem do neba z jeho tesnej blízkosti, tam, kde je riedky vzduch a slnko ostré ako žiletka, zima chladná ako samota, v ktorej blúdim, a koniec neistý ako moje kroky.
Ale tie snáď už budú teraz pevnejšie. Pretože prvý krát v živote mám na nohách-paličkách skutočné, nefalšované svaly. A s tými sa vraj kráča životom ľahšie.
Foto: Dorota Nvotová