Včerajších 30 km vo výške 4000-5000 ma dosť dorazilo. Navyše hneď v prvom kilometri sme nastúpali 300 metrov, čo je úplný brutus, keď si to predstavíte geometricky. Potom nás zahalil prach, štípal v očiach. Potom som si sadla do tŕnia. Na zladovatelom chodníku som padla na zadok, tŕnie sa roztrúsilo do nohavíc a doškrábalo mi celé nohy.
Smoliarsky deň som však čakala už skôr a tak som s pokorou šľapala ďalej. A na druhý deň som dostala paranoju, že mám výškovú chorobu. Nemala som síce žiadne príznaky, bola som však strašne udýchaná a tak som si nejako vyfantazírovala, že mám pľúcny edém, ktorý sa prejavuje udychčanosťou aj v kľudovom stave a je omnoho horší ako mozgový edém, pretože takmer vždy končí smrťou. Prestala na tento večer fajčiť. Pre istotu.
Ale nebolo mi lepšie, navyše som dostala aj zimnicu a tak som zaspávala s tým, že asi v noci zomriem. Nedalo sa mi zaspať a tak som si zobrala knižku, na ktorú som sa tešila celý čas, že si ju prečítam a aspoň dojdem na iné myšlienky, ale po pár riadkoch som došla na to, že som ju už čítala a tak som sa ustarostená drglovala ďalej pod špinavou a smradlavou perinou. Z paranoje, že mám pľúcny edém, som sa vôbec nevyspala a čakal ma výstup do 5416 metrov. Povedala som si, že radšej umrem tu jak doma na rakovinu pľúc a tak sa mi nejako podarilo zahnať strach.
Vyrazili se za tmy, s čelovkami na hlavách. Vonku bola fujavica, ale našťastie mám dobrú windstopperovú čiapku, a tak som len počula, ako vietor sviští okolo mojej hlavy a spieva ako meluzína. To dodávalo celej scéne patričnú dramatičnosť. Okrem tohto zvuku bolo len počuť urýchlený dych a vŕzganie snehu pod topnkami. Išli sme najpomalšie ako sa dalo, aby sme sa neunavili, neumreli a nezamrzli. Aj tak to bola fuška.
Cestička bola úzka, svah strmý a chodník samý ľad a neraz som takmer padla dolu do priepasti. Vedľa chodnía vysel šiltovka s pamätnou tabuľou „Dead trekker". Striaslo ma a potom sme to dosiahli. Hviezdy a mesiac zhasli a my sme mali východ slnka v Thorong la, v jednom z najvyšších horských prechodov na svete. Dva krát som si jemne potiahla s nosičovej cigy, zatočila sa mi hlava a začali sme klesať. A poviem vám pravdu, to klesanie bolo omnoho horšie ako stúpanie. Naklesali sme asi 1700 metrov, čo bol taký brutus na moje kolená, že som len stonala bolesťou a bez slova krivkala dolu.
Ale spravila som to! Vrchol treku je za mnou, už to len odhopsám dolu a budem sa týždeň v Kathmandu rozmaznávať.
Foto: Dorota Nvotová
